Pokiaľ si myslíte, že po tomto dvojnásobnom stometrovom šprinte by hádam už aj stačilo, kapitán Sršeň, ktorého aspoň v duchu väčšina posádky medzitým degradovala na komplexy si liečiaceho primitíva so sklonmi k teatrálnemu masochizmu, nie je s to pochopiť nás a veľavravne kývne pohľadom na rovinku na opačnej strane štadióna, kde necvičiaci Janko usilovne označuje štart našej tisícmetrovej odysey, ktorú ja po tom všetkom stopercentne vypustím už po dvesto metroch. S nesmiernym apetítom sa vyvolení Ignác, Ištván, Izidor, ktorých posledné sily ešte neopustili, pričom súdnosť už zjavne áno, stavajú na štartovú čiaru a za výstrelu z malokalibrovky (dve Jančiho ruky), hodlajú odkrojiť za mohutnej podpory tej babky v teplákoch prvé metre okruhu.
Ako sa predpokladalo, všetci traja nás nechali ďaleko vzadu. Tu sa pod vplyvom kyslíkového a vôľového deficitu vytvára fiktívna priepasť činiaca čochvíľa už jedno celé kolo a posádka zdecimovaná paradoxne podpornými hrejivými pokrikmi kapitána Sršňa (kto by to bol čakal, všakže ?) sa sunie, gúľa, plazí a inak všemožne postupuje vpred, využívajúc vzduchové vákuá, ktoré každý z nás za sebou zanecháva. Veď techniku z Eurošportu pozná každý. Prax je však iná, jej príchuť, už tak trpká, naberá na sile, keď nás zrazu neohrozená trojka tam kdesi vpredu (teraz vlastne za nami) v duchu toho strašného slova Kalokagathia predchádza po druhý raz. „Že sa nehanbia“, poznamená ktosi a my ostatní už nemáme ani síl zasmiať sa.
Tam vpredu sa zrejme diali veci, čo sme si uvedomili pri Izidorovom mohutnom hanlivom orálnom prejave, ľúbezne sa rozliehajúcom po otvorenom priestranstve a chudera babka nám v nemom úžase ukázala v asi už navždy otvorených ústach svoju udržiavanú protézu. Čo vám poviem, hotový balzam na dušu.
Inak sme sa o triumvirát bláznov naháňajúcich svetové rekordy priveľmi nezaujímali, ono tu vzadu, v prachu dejín športu, kde sme si my pomaly začali kopať vlastné hroby, to bolo tiež veľmi zaujímavé. Kde sa vzalo, tu sa vzalo (čo, tak to nevieme dodnes), v každom prípade to niekoľkých odvážlivcov, ktorí okrem harakiri chceli vyskúšať aj iné techniky poloautomatickej sebadeštrukcie, prinútilo odlepiť sa od nás, ktorí sme už brali tú lopatu na hrob a vo veľmi relatívnom zmysle slova vystrelili vpred, hnaní asi pocitom z objavovania tajomného neznáma.
Naša horda sa teda od tejto chvíle pozvoľna rozpadá sťaby mocný Rím a delí sa na tých, ktorí už nemôžu a sú si toho patrične vedomí a na tých, ktorí síce rovnako nemôžu, lež v okamžitom stave pomätenia mysle im to, zdá sa, neprekáža.
Tento ich konšpiračný akt bol z našej strany pohŕdavo ohodnotený ako do neba volajúca vlastizrada a nehodlali sme ich tým pádom doháňať. S maximálnym zdesením, vyvolaným nielen tým, čo sa malo o chvíľu nachádzať v mojich trenkách, náhle zisťujem, že aj my maximálne nevládni sa ešte ideme deliť ďalej. Celá naša skupinka sa rozpadla a po okruhu krúžia už len ojedinelí odvážlivci, uplatňujúc masochizmus v praxi. Čestne sa snažím, aby pán profesor videl moju snahu, no keď sa okolo mňa preženie tá trojica bláznov tretí raz, vzdávam sa aj ja a behom pádu na trávu matne vnímam ďalšiu várku povzbudzujúcich pokrikov, ktoré sú adresované mne.
Koniec 2. časti (mená hlavných aktérov boli pozmenené)
Komentáre