Pauza na vydýchanie mi pomohla a keď som sa ako-tak prebral, všimol som si, že na scéne je lopta. Vrchol dňa som si však predstavoval inak. A hlavne skôr. Po tom, čo Izidor zistil, že on kapitánom nebude, nasledovala ďalšia várka nevhodných pripomienok. Treba poznamenať, že tento príliv kvalitnej slovenčiny z jeho úst totálne položil tú babku v teplákoch a od tej chvíle sme ju nevideli. Bude jej škoda, bola nám viac ako vyrovnaným fanúšikom. Ide sa teda hrať futbal.
Systém je posvätný a nemenný, čo znamená, že tí najlepší – teda ja s Mirom – si vyberú tých ostatných nešťastníkov, ktorým to budú celý zápas kaziť. A všetci títo samozrejme sršia predstieraným šťastím. Je im jedno, koho budú mať v tíme, či vyhrajú, kde je lopta, bránka a ihrisko. Tieto vskutku zbytočné a postupne aj nepodstatné otázky nehodláme so spoluhráčmi preberať. Rozhodneme sa pre rokmi preverenú stratégiu 6-1-0 (hrá sa sedem proti siedmim), pričom z tých šiestich asi štyria sa rozhodnú istiť situáciu za brankárom a sedia na bránke.
Výkop. Chvíľu sa hráme, že naozaj hráme (resp. ak je lopta u tých, ktorí vedia ako sa hrá futbal). Po učebnicovej sekvencii sofistikovaných prihrávok sa však lopta dostáva práve k Mirkovi, ktorý si už v duchu predstavuje tresku v majonéze a cigaretku. Tieto fatamorgány majúce pozitívny dopad na jeho psychiku spôsobia, že sa s niečím tak zlomyseľným a irelevantným ako je blížiaca sa lopta, nehodlá maznať a posiela guľaté čudo na výlet do koruny košatého duba. Ten jeho výzvu neprijíma, takže sa musí hrať ďalej.
„Chlapi, šak tá lopta letí päť minút. Kým k vám príde, musíte spraviť kotúľ, zaviazať si šnúrky a prebrať prihrávku!“ Kapitán Sršeň sa opäť pripomína, pretože mu začína byť konečne zima a čím je viac naštvaný, tým je mu teplejšie. My sa snažíme horlivo prikyvovať, pretože to ešte zvládame. Po nemastných - neslaných pasážach, kedy sa nik neobťažuje ísť za loptou ďalej ako dva metre od svojej aktuálnej pozície, pre zmenu excelujem ja. Po tom, čo sa v našom bežnom systéme „všetci za loptou“ zorientuje najlepšie Mišo, putuje prostriedok sebatrýznenia po osi Ignác, Ištván, Izidor, ja, lavičky. Nebudem to naťahovať, pretože úroveň prestížneho zápasu sa celkovo znižuje so stúpajúcim počtom zasiahnutých jedincov, gólov v našej bránke a Izidorových slabomyseľne vyzerajúcich ale inak odvážnych a vždy premyslených prienikov do šestnástky súpera. Zápas začne so stupňujúcou sa zimou pripomínať klasický stolný futbal, kde panáky stoja a len lopta lieta. Tú v tomto prípade ešte dopĺňa všadeprítomný Izidor.
Mňa nezaujíma ako to dopadlo, potrebujem sa prezliecť, napiť a so spoteným zadkom si sadnúť do triedy a napísať slohovú prácu zo slovenčiny. V tom mi Pánboh pomáhaj. Ale najprv bude potrebné došúchať sa späť do šatne. To však už bude ďalší dlhý príbeh...
Komentáre
prečítala som všetky tri časti...