Porcupine tree sú pre mňa zjavom vskutku ojedinelým, takúto sofistikovanú hudbu som doteraz nedostal do uší. Moje prvé dojmy však boli trošku iné. Po prvom vypočutí som znechutene čumel do blba, čože to na mňa Wilson a jeho podivná svorka prichystali. Na dva týždne putoval ich nový výtvor von z mp3 prehrávača. Keď som tam však po stanovenej dobe nové Porcupine Tree opäť nahodil, po poslednom tóne som opäť čumel do blba, tentoraz to ale bolo spôsobené nevšedným zážitkom, ktorý mi bol servírovaný pomaly, po šiestich dávkach. V nemom úžase som nevedel, čo si mám o tom vlastne myslieť. Wilson je buď blázon alebo génius, pričom sa zrejme obe možnosti nevylučujú.
Ale po poriadku. Po vložení CD do prehrávača sa mimovoľne pozriete na obal albumu, ktorý už sám o sebe všeličo napovedá a som toho názoru, že nuly a jednotky obsiahnuté na striebornom kotúči plne vystihuje. Od úvodu sa vám pred očami (za ušami) rozvíja premyslený progresívny rock okorenený správnou dávkou nevšedného sentimentálna. Skladby sa až na titulnú nikam neponáhľajú, vôbec však nejde o relaxačnú hudbu, naopak, musíte byť veľmi čulí, aby ste pochopili, o čom Wilsonovci točia. A to vám poviem, že prvý ani druhýkrát vás to práve nedostane. Osobne som potreboval mesiace, aby som nadobudol pocit, že už na mňa v hlbinách čierno-modrej bezodnej priepasti nič nečaká.
Briti majú ten dar udržať vás pri vedomí, nech sa deje čokoľvek a dosahujú to rafinovanými zmenami tempa, nálady a zvukovými efektmi. Umným spôsobom striedajú intenzitu hudobného prejavu a udržujú symbiózu medzi najbesnejšími metalovými úsekmi a vákuovo pôsobiacimi zvukomalebnými tichými pasážami, ktoré do sveta kričia „prečo“, v ktorom sa spája absolútna bezradnosť s bezuzdným hnevom.
Ich hudba je v istom zmysle slova mierne apokalyptická, pričom na dosiahnutie tohto pocitu nepotrebujú udivovať maximálnou brutalitou spojenou so samozrejmými bravúrnymi inštrumentálnymi výkonmi. Práve naopak. Desivo tiché, na chrbte mraziace pasáže sú po minútach organizovaného hurhaja vskutku na zamyslenie. Porcupine Tree práve v nich vytvárajú ilúziu akéhosi neznámeho priestoru, do ktorého je tak jednoduché vkročiť, no najťažšie je urobiť ten prvý krok. Štvorica má strach z prázdnej planéty, ktorá je síce plná ľudí, individuality schopné viesť nás v ústrety lepšej budúcnosti však chýbajú a naša planéta je plná iba tzv. ľudí v dave, ktorí sa boja vystúpiť, pretože dav ich zašliape. Berú našu planétu do vlastných rúk a v skromnom časovom horizonte 50 minút sa nás v šiestich kapitolách snažia vytrhnúť z reality práve preto, aby nám ju ukázali. Zotrú nám z okuliarov ružový poprašok a ukážu nám svet v jeho pravých odtieňoch.
Hudba sa do vás vpíja a hypnotický chlad vás premkne druhýkrát keď sa po poslednej sekunde znovu pozriete do tváre malého chlapca na obale. Skúste ten pohľad vydržať, možno sa v jeho odraze zbadáte aj vy. A možno vás následne aj napadne, že s nami niečo nie je v poriadku, všetko však ostáva priveľmi zahmlené a v nedefinovateľnej rovine, než aby sa to mohlo riešiť. Odpoveď možno prinesie nasledujúci zárez. Zatiaľ sa teda uspokojme s tým, že po všetkých stránkach je to počin vyspelý, zaujímavý, nápaditý a počúvať sa dá aj 500 ráz za rok. Prijemné na počúvanie, avšak kdesi v hĺbke vyvolávajúce znepokojivé mrazivé pocity.
Táto exkurzia po planéte Zemi je nadčasovou záležitosťou a či už bude pre vás albumom roka minulého, tohto alebo budúceho, svoje čaro nestratí a opodstatnenie už vôbec.
Komentáre