BlackMoon56

9:40 ZULU (deň, teplota vzduchu, naša odvaha a stupeň profákovej srdnatosti – unknown)

    Pán profesor stojí s neopakovateľným výrazom impotentného sršňa, práve prehltnuvšieho fľaštičku Bromhexinu (iba od modrého medveďa, né?), na antuke. Samozrejme, ja sa objavujem na scéne vo veľmi zavrhnutiahodnom momente a stave. Je 9:42. To neznamená nič iné ako povestné: „Daj si desať“. Nuž dobre. Oprava – zle. Teplota antuky dosahuje tak maximálne 10,00 C . To znamená, že sa s chuťou vrhám dolu vykonať si svoju občiansku (on tomu tak hovorí) povinnosť – dobre, že ma tam neposlal on vlastnoručne (nožne). Čierne tričko sa na mne taktiež nenachádza – po sofistikovanej obhajobe, že slúži šľachetnejšiemu účelu detoxikácie, mení pán profesor postupne farby – nevynecháva žiaden element svetelného spektra – až sa jeho pôsobivá premena zastavuje opäť na farbe onoho modrého medveďa – Bromhexin už účinkuje. Napadne ma: „František, nemdráždi!“ a takisto ma napadá, že sa pre istotu (srandu) hodím tentoraz o zem sám a dobrovoľne...

    Teda, ako dobrý zvyk káže, na úvod sme sa slušne zahriali (ostatní pomrzli), nasleduje ešte prednáška o flákačoch, niečo o „traslákoch“, napokon ešte Federer, čoby príklad a vzor to nehynúci pre nás a následne náš sršeň (pomaly sa upokojujúc) velí : „Do parku, poklusom klus, vľavo vbok!“ Vrháme sa teda nadšene niektorí doľava, iní doprava a s tupým výrazom Shrekovho oslíka sa poberáme v ústrety novým fantastickým dobrodružstvám kapitána Sršňa a jeho oddanej (hmm..) posádky. Pán profesor samozrejme nemieni klesnúť na našu úroveň a mašíruje dovnútra pre bicykel.

    Tak teda bežíme, bežíme ostošesť (on si to myslí, no) a čo nevidíme?! „Jézušmária“, pán profesor a jeho „Ukraina“ nás pomaly doháňajú. Táto situácia nás núti bleskovo konať, a tak nekompromisné nasadenie „pokrokom krok“ pozvoľna meníme na brutálny „pokrokom klus“. Kamarát z vedľajšej triedy zahlási niečo, čo sem transportovať nebudem, my ostatní predstierame, že naše nohy bežia, rôzne zvukové efekty od výmyslu sveta sú za nami v závese. Myslím, že v skratke je na pastiera a jeho ovečky veľmi pekný pohľad.

    Túžobne sa pozeráme na otvorené dvere kostola, ktorý stretáme cestou (ako neskôr zistíme, tak aj necestou) a analyzujeme možné únikové cesty (koľká to zrazu pobožnosť, hmm..)

    Kamery sa však už presúvajú na štadión – publikum (jedna teta v teplákoch) buráca, trávnik, rozpálený napätím (v trenkách), víta športovcov (no áno, aj mňa) – mučiareň je pripravená. Posádka, ktorej kapitán stráca pomaly autoritu s čoraz väčšou zimou, berie teda v rámci hesla „Vietor duje, blato láka, poďme skákať cez švihadlo“ niečo, čo sa v dobe, keď môj otec husi pásol, možno dalo nazvať aj švihadlom. Ono sa to už rozbieha samospádom : 50 krát ľavou nohou cez švihadlo, desať kľukov, otočka, výskok, drep, vyšprintujeme po tamten strom (keď nemáme, použijeme necvičiaceho), dvadsaťkrát pravým uchom cez švihadlo, ďalších desať kľukov, chytím suseda za pravú nohu a skáčeme dokola ako blázni, následne si zadok vytrieme – to keby sme sa z toho náhodou pokakali. S konštatovaním : „Chalani, nehnevajte sa ale toľko času naozaj nemáme!“ nás pán profesor posiela na začiatok rovinky – následuje krásna „stovečka“. To len na úvod, aby sme sa rozumeli.

    Ako všestranne, nadaný si vyberám pretekára s krstným menom Miroslav, ktorý zvykne byť pravidelne na podujatiach tohto typu pomalší odo mňa asi o tri sekundy. Nepochopím to, lebo s jeho výškou a dlhými nohami by sa mal pohybovať „lehce po špičkách jako buldozer“ rýchlosťou svetla. Moje hypotézy sa našťastie potvrdzujú. Pokým ja s konštantným zrýchlením (akurát tak môjho metabolizmu) dosahujem rýchlosť potrebnú na opustenie Zeme, môj súper zostáva ďaleko za mnou a neohrozene atakuje sedemnásťsekundovú hranicu. Koľké to sklamanie v cieli, keď mi pán profesor povie, že nestihol zapnúť stopky! Môj opravný beh je teda na úrovni toho Mirkovho, no pán profesor mi veľkodušne odkrojí z času tri desatinky ako náplasť. Možno by som sa mu mal pokloniť.

    Koniec 1. časti